Erik Šille: Od piety z cukrovej vaty k epitafu
Noro Lacko
Výtvarná fascinácia Erika Šilleho už od jeho raných prác čerpá energiu zo zdrojov, ktoré neboli celkom bežné pre médium maľby, ale aj vďaka Šilleho výtvarným aktivitám sa v súčasnej slovenskej maľbe pomerne dobre udomácnili. To, že si Erik Šille rafinovane privlasňuje výrazové prostriedky, objekty, postupy a témy vlastné takzvanej konzumnej kultúre, pop-kultúre, či vizualite elektronických médií, je v početných textoch venovaných jeho práci jednoznačne identifikovaný atribút jeho individuálneho výtvarného jazyka. Na Šilleho plátnach bez veľkých problémov rozoznávame prvky, ktoré sú vlastné divokej a bujarej vizualite súčasnosti: komixu, animovanému filmu, internetu a počítačovým hrám, street artu, grafity, tetovaniu, obalovému grafickému dizajnu, ikonografii reklamného a zábavného priemyslu, či politickej propagandy, až po dizajn sériovo vyrábaných plastických predmetov, zvyčajne hračiek.
Rovnako jednoznačne je identifikovateľné aj typicky šilleovské používanie techniky maľby akrylovou farbou, nanášanou na plátno v hladkých, jednoliatych a čistých plochách, často doplnenou o jemnú štetcovú kresbu, pôsobiacu dojmom až geometrickej narysovanosti. Technika maľby, pri ktorej sa strácajú akékoľvek známky a stopy ťahu štetca, skrýva individuálny rukopis až na hranicu popretia živej, telesnej prítomnosti maliarovej ruky. Čistota a prísna stroho kalkulovaná dokonalosť strojených mikropríbehov je na Šilleho maľbách akcentovaná v silnom kontraste so živelným znečistením obrazu prostredníctvom kompozične síce presne vyrátaných, ale v procese nanesenia náhodne tvarovaných plôch škvŕn, stekancov, striekancov a gestických zásahov, ktoré sú záznamom expresie a priamej emotívnej prítomnosti maliarovej ruky.
Ďalším charakteristickým znakom Šilleho maľby bola až donedávna jednoznačne jasná, žiarivá, „pudingová“ či cukrovovatová bezbrehá farebnosť. Nástojčivo útočiaca na zmyslové vnemy, násilne vyvolávajúca pocit silného zmyslového zážitku a zvádzajúca mnohých divákov k hodnoteniam Šilleho obrazov v pojmoch a kategóriách zmyslovo krásneho, alebo radosti a rozkoše z dívania sa. Jasavožiarivá sladkosť je však na prácach z posledných rokov čoraz výraznejšie vytláčaná farbami oveľa temnejšími.
K neodmysliteľným charakteristickým atribútom Šilleho práce patrí rozprávanie príbehu prostredníctvom obrazu. Nositeľmi a agentmi príbehov sú zvyčajne rôzne zvieracie alebo komixové postavičky. Postavičky na Šilleho maľbách sa ocitajú v situáciách, ktoré sú takmer protikladné čistému a dokonalému svetu, do ktorého sú umiestňované, alebo - ak ide o citácie či nájdené predmety - z ktorého si ich autor vypožičal. Sú to situácie prinajmenšom chybné ak nie patologické. Z plátien na nás sála lepkavá sladkosť infantilnej naivity, detinskej pseudočistoty a kašírovanej harmónie dobre nalíčeného sveta, ktorá svojim jasom zatieňuje krutosť, surovosť, brutalitu a perverznosť zobrazovaných situácií alebo rozprávaných príbehov.
Práve kombinácia všetkých spomínaných prvkov, no najmä rozprávania príbehov prostredníctvom napoly vypožičaných napoly vymyslených postavičiek či bytostí umiestňovaných do výrazne štylizovaného, zdanlivo fiktívneho či imaginárneho prostredia, prispela k tomu, že svet konštruovaný v Šilleho obrazoch mohol byť označený na jednej strane ako surreálny, či na inej strane ako „dôsledne utopický svet, osídlený podivuhodnými tvormi, pre ktoré ani fantastická zoológia nemá rodové a druhové názvy“, a do tretice ako obrazy „podobné klasickým rozprávkovým príbehom...“, v ktorých „...napriek tomu, že v nich autor rieši stále aktuálne otázky dobra a zla, nemá zmysel pátrať po ich pravdivosti...“, pretože „...to, čo ponúkajú je radosť a rozkoš z dívania sa...“.
Pokúsim sa navrhnúť trochu iný kľúč interpretácie obrazov Erika Šilleho. Jej základ tvorí otázka či Šille nepoužíva všetky tie vizuálne (ale aj hudobné a literárne výpožičky) a svoju imaginatívnu fantazijnú tvorivosť na to, aby konštruoval vlastný vizuálny symbolický a alegorický systém, ktorý mu umožňuje doslova premýšľať o súčasnosti, o jeho osobnej životnej skúsenosti a následne o nej rozprávať, komentovať ju prostredníctvom média závesného obrazu.
A zároveň do tejto každodennej žitej súčasnosti aktívne vstupovať. Vstupovať nie formou tvorby naivne chápanej "estetiky", alebo estetiky redukovanej na hedonistický senzualizmus - tvorbu krásnych, zmyslovo príťažlivých, "dekoratívnych" obrazov, ale takých obrazov, ktoré vytvárajú oveľa zložitejší a rafinovanejší estetický agregát. Obrazov, ktoré zo "štartovacej" pozície zmyslovej fascinácie veľmi rýchlo prekračujú prah etického a politického, a stávajú sa v dobrom zmysle slova angažovanými.
Tvorba tohoto symbolického jazyka sa však neustále pohybuje medzi dvoma úskaliami. Na jednom póle je to hrozba kriptickosti, nedešifrovateľnosti, vytvorenie takej kódovej sekvencie, ktorá vychádza z idividuálneho, výsostne intímneho zážitku alebo pocitu a je zrozumiteľná len Šillemu samotnému, na druhom póle je tu opačný mantinel prepadnutia sa do prílišnej ilustratívnosti, či plagátovitosti. Prvý pól vedie k "paradoxu súkromného jazyka", ktorý neguje možnosť verejnej komunikácie a vyčerpávajúceho uchopenia zmyslu Šilleho obrazov. Druhý pól je opakom myslenia, je popretím snahy o individuálne premyslenie problému a ľahko môže viesť k pritakávajúcemu ilustrovaniu verejných právd alebo verejných tajomstiev. Zatiaľ čo po tom prvom Šille rád a celkom zlomyseľne siaha, tomu druhému sa snaží vyhýbať.
Skúsme teda vnímať Šilleho obrazy ako paradoxne "realistické" angažované komentáre a glosy spoločne zažívaného sveta našej každodennosti.
Zmyslová fasinácia súčasnou vizualitou, ktorú považujem za "štartovaciu" pozíciu a stálu prímes Šilleho tvorby, má ako každá fascinácia,štruktúru zloženú z dvoch protikladných afektov. Na jednej strane stojí priťahovanie, zvádzanie, až očarenie a na tej druhej je znechutenie, odpudzovanie a pocit nepatričnosti.
Vizuálna fascinácia Erika Šilleho bude oveľa zrozumiteľnejšia na pozadí celospoločenského nástupu "populácie pauperum" (štipľavo vyjadrené), keď do obdobia produktívneho veku a tým aj do sociálnej, kultúrnej a politickej komunikácie slovenskej spoločnosti vstupujú prvé generácie detí, vyrastajúcich pred televíznymi obrazovkami a dospievajúcich v období mediálneho boomu 90. rokov. Pre nich je v podstate divoká a relatívne diverzifikovaná (presnejšie a paradoxne: diverzifikovaná a zároveň unifikovaná) audiovizuálna kultúra samozrejmým prostredím. Rozhodne oveľa samozrejmejším ako prostredie hovoreného alebo tlačeného slova. Myslím si, že vyhrotená problematickosť afektov vizuálnej fascinácie, spojená s jej prirodzenou, bezprostrednou zrozumiteľnosťou pre generáciu Erika Šilleho, rovnako ako preňho samotného, neviedla Šilleho len k (intuitívnej viac ako racionálnej) voľbe použitých výrazových prostriedkov, ale aj k identifikácii tém a problémov, ktoré sa snaží artikulovať vo svojich prácach.
Domnievam sa, že Šilleho myslenie je možné vnímať v blízkosti či príbuznosti s mýtopoetickým myslením. Chcem však zdôrazniť, že výraz mýtus nepoužívam v zmysle bájneho príbehu, utópie, fantázie, rozprávky či báchorky, ale ako taký typ rozprávania, ktorý vytvára rámec pre našu skúsenosť so svetom, spoločnosťou a sebou samým, a ktorý umožňuje myšlienkové uchopenie a komunikovanie tejto skúsenosti. Rovnako chcem pripomenúť, že mýtopoetické myslenie nechápem ako nejakú archaickú formu predracionálnaho a predvedeckého myslenia, ale ako integrálnu súčasť a zároveň živel našej každodennej existencie. Zdá sa mi, že Šille nemusel zložito hľadať prístup k tomuto typu myslenia, pretože ono je, zjednodušene povedané, médiom a nositeľom toho, čo tu označujem ako masová, mediálna, populárna či konzumná kultúra. Vlastným výkonom Šilleho je skôr spôsob, akým dokázal toto myslenie ohnúť proti nemu samotnému, pričom v prvotnom štádiu využil hybné sily vzdoru, irónie a sarkazmu.
Základný problém, ktorý osciluje v Šilleho práci je podľa môjho názoru pocit straty "autentického", "prirodzeného" sveta, skutočnosti nahradenej pseudoskutočnosťou mediálne fabrikovanej reality. Pocit narysovanosti, nedobrovoľnej predurčenosti a strojenej kanalizácie vzťahov, ktoré ma viažu k iným a pocit vyvlastnia existencie, "lifestylovej" nadizajnovanosti vzťahu k sebe samému. Čoraz intenzívnejšie narastajúce presvedčenie, že život, ktorý žijeme, nie je náš vlastný, že je to život pred-písaný, alebo skôr pred-zobrazený, naordinovaný. Ale aj naopak, že život, ktorý žijem, "žijem" už vopred tak, aby som ho mohol zobraziť, zverejniť a prezentovať. Pocit, že autentické, vlastné prežívanie je takmer nemožné. Spolu s týmto pocitom sa prehlbuje aj kolaps hodnotovej orientácie. Ako príznačná sa mi v pamäti vynára jedna z prvých prác, ktorú Šille vystavil. Obraz madony z dieťaťom v náručí, držiacej vo zdvihnutej ruke mobilný telefón, s názvom Hľadáme signál (2004).
Myslím si, že Šille zámerne zneužíva jedno "mytopoetické" rozprávanie aby ho obrátil proti nemu samému, a to tak, že prostrednícvom neho buduje svoju vlastnú verziu sveta, takú o ktorej pravdivostnej hodnote je presvedčený. Prostredie tohoto sveta nie je ani surreálne, ani utopické ani rozprávkové, ale je to obraz každodennosti videný a transformovaný optikou šilleovskej logiky. Šille pri výstavbe obrazu sveta postupuje v podstate ako diagnostik. Hľadá symptómy. Pýta sa na to, čo je pre tento svet príznačné a typické. Potom tieto vlastnosti transformuje do vizuálneho jazyka. Najčastejšie ich usporadúva do na prvý pohľad paradoxných dvojíc ako infantilita a krutosť, kašírovaná nalíčenosť a deštrukcia, fašizoidný poriadok a chaos, zosieťovanosť, konexivita a komunikačný kolaps, ale niekedy z nich vytvára celé reťazce, alebo toky (informácií, peňazí, energií, exkrementov) prípadne okruhy či cykly (produkcia - konzumácia - vylučovanie - produkcia - konzumácia a tak dookola), napríklad v maľbe Aj my máme svoj supermarket (2004). Paradoxné dvojice nie sú skutočné protiklady, pretože vytvárajú jeden nerozdeliteľný celok. To čo je v skutočnom protiklade je pripomínané len svojou neprítomnosťou. Ohlasované na jednej strane negatívnou symptomatikou: nepokojom, nervozitou, agresivitou gestických zásahov, v podobe katastrofy, poruchy, zlyhania, „zvieratkami bez hlavy či amputovanými končatinami, a ešte častejšie výbuchmi a všemožným tvaroslovím deštrukcie“. Na druhej strane pozitívnym vyviazaním sa prostredníctvom irónie a sarkazmu, ktoré sú často umocňované kompozičným využitím nadhľadu, ako v obrazoch Tv Show (2004) či Monopublic (2003).
Aké by mohli byť kontúry predbežnej diagnózy? Zámerne preháňajúc sa skúsme pýtať, či obraz našej prítomnosti, načrtnutý Erikom Šillem, nie je obrazom sveta v ktorom je spoločenstvo (miestami slepo, naivne, úprimne, miestami z donútenia, miestami z neschopnosti iných riešení, alebo spútanosti vlastným strachom) veriace v dejiny duchovnej, sociálnej a politickej spásy (so všetkými za a proti) vytláčané populáciou cynickej univerzality globálneho trhu. Populáciou infantilných, krutých, ľahostajných, zmätených, prerastených detí, heroizujúcich vlastnú banalitu. Spoločenstvo tuhého spartakiádneho drilu nahrádza organizovaný zástup pochodujúcich satyrov. Apollón sa konečne naučil hrať na Hermovej lýre. Nastupuje generácia bez dlhodobej pamäte, generácia okamžitej "teleprézentnosti" (Paul Virilio), rigidného tu a teraz, neschopná čeliť minulosti a pochopiť budúcnosť. Spoločnosť uvedomovanej, trpenej či odmietanej neslobody a "normality", vystriedala populácia motivovaných, suverénnych, exibicionistických, manipulácie sa dožadujúcich družín triviálnych hedonistov, ktorá netuší, že veľká žranica usporiadaná ako oslava nespútanej slobody by mohla byť aj karom.
A je tu ešte iný Šille, Šille temný a trúchliaci. Zatiaľ čo prvá polovica dekády, do ktorej je možné datovať jeho tvorbu od prvého verejného vystúpenia počas štúdií v roku 2001, sa nesie v duchu rozmarnej, bojovnej irónie, tá druhá sa preklápa na temnú stranu. Prvá si v sebe uchováva ešte čosi z euforickej atmosféry milosrdenstva a nádeje nového začiatku 90. rokov. Druhá sa ponára do beznádeje. V prvej výrazne rezonuje viera, že umenie by mohlo byť aj odporom. V druhej prevláda traumatická paralýza. Zo závesného obrazu sa v Šilleho tvorbe stáva epitaf. Maľovaná pripomienka mŕtvych, zabudnutých, strácajúcich sa či už dávno stratených a chýbajúcich vecí. Postupné pribúdanie temných farieb, nahrádzanie nadhľadovej perspektívy frontálnym pohľadom alebo čistou čiernou plochou pozadia, opakujúce sa motívy poslednej plavby, z koreňov vytrhnutých horiacich domov, prázdnoty a hlavne smrti, straty, smútku výrazne posúvajú Šilleho do oveľa tragickejšej podoby a nútia nás nanovo interpretovať aj práce predchádzajúce.
Ak ešte Šille hľadá cestu za svetlom (e.s. wird hell bol názov jeho samostatnej výstavy v roku 2009), bude to - aspoň z pohľadu jeho aktuálnej tvorby - cesta viac orfická, ako dionýzovská, pretože je možná len na loďke Chárona.
Za pripomienky a komentáre ďakujem Silvii Čúzyovej, Gabriele Kisovej a Barbare Gindlovej.
Norbert Lacko
Beskid, Vladimír:
Súvislosť so surrealizmom naznačil v otváracom príhovore Šilleho výstavy vo Wannieck Gallery v Brne v roku 2010 Richard Adam. Otázka surrealizmu v Šilleho tvorbe sa pravidelne objavuje v publikovaných rozhovoroch s autorom.
MICHALOVIČ, Peter: Erik Šille. Obrazy nového sveta. Text k výstave v Galérii SLSP v roku 2008
GERŽOVÁ, Jana: Rozhovory o maľbe. Pohľady na slovenskú maľbu prostredníctvom orálnej histórie. Vysoká škola výtvarných umení; Slovart, Bratislava 2009, str. 353; pozri aj: Geržová, Jana: Maľba vo veku obrazu. In: Profil súčasného výtvarného umenia; r. 2009, č. 1-2. str. 92 -94
ČÚZYOVÁ, Silvia: Šillem - Šilleš - ŠILLE. In: Profil súčasného výtvarného umenia; r. 2008, č. 3. str. 53
Diagnóza ŠILLERIK – iná krajina maľby
Vladimír Beskid
I. Charakteristika tvorby: Šilleho plátna prinášajú príval súčasnej vizuality so všetkými atribútmi aktuálneho výtvarného jazyka. Predstavujú razantné vývesné štíty konzumožrútskej spoločnosti. Trochu zábavný a trochu „blue – noiseový“ tanec o plastickom umelom raji. V týchto neónových záhradách všetko kvitne na červeno: krv, víno, požiare i domáce jadrové výbuchy. Na plátna sa valia komixy, animácie, reklamné logá a zvieratká, počítačové hry, netový dizajn a celý ten zoom na konzum. Všetko je to komprimované na jednu obrazovú plochu vo výbušnom kokteili pudingovej farebnosti. V tomto svete je niečo sladké a detinsky milé: nákupné tašky s bombardujúcimi lietadielkami, hračky s bábovkami a bombičkami v horiacom dome. V tomto svete je čosi skazené a smrtonosné: supermarketoví globalkánski pičúsi, ostrozubci-čertúni a iní hlavonožci, čo pijú slamkou ropu z rieky (v programe krv za ropu). Čisté plochy racionálnych konštrukcií dokonalého sveta často prelamujú chaotické škvrny, plamenné jazyky farby a expresívne maliarske „znečistenia“. To všetko sa odohráva v zlatej klietke maľby – obraz fascinácie a znechutenia, rozkoše a odcudzenia.
Dejiskom spomínaných malieb sú imaginárne konštruované mestské celky, či ich pestrofarebné fragmenty s množstvom komunikačných a kanalizačných prípojok a rozohraných mikrosituácií. Tieto orwelovsky modelované krajiny
„krásneho nového“ sveta postupne striedajú melancholické obrazy so zamorenou prírodou a ľuďmi. Čistú dosku maľby zavírujú minipríbehy postáv, zvieratok a ich mutantov, ktoré vystupujú v podobe plastických hračiek, figúrok. Sú skôr stratené, odcudzene a bezradné, rozhodené na ploche obrazu bezchybného sveta. Objavujú sa aj byrokratici a ich kompaníci, čo vedia ako na to a svoje “know-how” vnucujú spoločnosti bezhlavých ovečiek. Im je určený aj odkaz s veľkými očičkami: “Wykur mi karmu”. Šille často maľuje sústredene dlho do noci. Vtedy neberie telefóny a vtedy pravdepodobne prichádzajú nočné motýle a nočné múry, pri ktorých zabíja svoje death-ské sny. Prináša tak odlišné snímanie sveta, predstavuje osobitý „ohnivý“ živel v dnešnej krajine maľby. Podobne ako street artový umelec Otex a Owad vytvára svoje pouličné intervencie s logom bezhlavého krvácajúcého anjela či kladie priame otázky ako “Dokážeme vyprať svoje mozgy naozaj tak, aby boli naozaj čisté?”.
II.Typ umelca: Menovaný Erik Šille, narodený 1978, bytom v Bratislave, je praktikujúci umelec po pedagogických skúsenostiach. Vystupuje radikálne proti “hnedobrazom”, prináša prepálenú farebnosť – jedovatú, signálnu, pudingovú. Maliarsky výbušný typ rezignuje na maliarsky rukopis. Obľúbená technika: akryl na plátne. Preferovaný formát: 2 x 2 metre.
III. Gerenačné zaradenie: Predstaviteľ najmladšej „Mc generácie“ (vyrastá s McDonald´s, Macintoshmi a music MC), ktorá priamočiaro filtruje súčasný masmediálny svet a premieta ho spätne na maliarske plátno. Odchovanec 4. ateliéru Ivana Csudaia patrí k silnej maliarskej generácii 21. storočia a spoluformoval obraz slovenskej maľby posledného desaťročia.
IV. Ikonografické kľúče: Šille komponuje svoje plátna s kritickým a ironickým podtextom. Vytvára si vlastnú množinu ikonografických motívov a ich významových stôp:
a) spochybnenie dokonalého umelého sveta, systému moci, dvojhra perfekt - defekt: vlajky, znaky, logá korporácií, bezbranní hrdinovia v kečupovej krvi (Absolut style, 2004; Jedna krv, 2005; My sweet home, Europe, 2007; Last boating, 2009)
b) ohrozenie a narušenie systému - plamene, požiare, horiaci bratislavský hrad, jadrové výbuchy, lietadlá, bombičky, zbombardované bloky domov ( Bez účinku, 2004; Massive, 2005; Empty, 2007); poškodené architektúry, diaľnice, mosty, kanály ( Blue noise city, 2005; Silence, 2006; If there´s information, we´ll find it, 2007; Birds fly to the hell, 2007)
c) bieli paraziti a ich metaforické pasce: príšery, hybridi, vlkožlče. V istom momente zaplavujú celú obrazovú plochu (I miss you a lot, 2007; If there´s oil here we´ll find it, 2007; Hope, 2008; Where are you – mostly harmless, 2009; Mr. Pig, 2009; My demons, 2010)
d) zraniteľnosť, invalidnosť systému a nosných ideí: obviazaná noha, krv, červený kríž, postavičky ovečiek a srniek bez hlavy (Foot not bombs, Flowers grow from my wounds, 2007; If there´s religion, we´ll find it, 2007)
e) sladký konzum - sladkokyslý komplot: plážové kokteily, nákupné tašky, budovy supermarketov (Saflama beach, 2004; Aj my máme supermarket, 2004; Monopublic, 2004; 2x kupuj, 1x meraj, 2007; We are going to the market, 2008)
f) problémové pole emigrácie a životného prostredia: potemnelá farebnosť, dymiace komíny, mŕtve rieky, prívesné vozíky (CO2 positive, 2008; Amethyst deceivers, 2011; Lack of food, lack of thinking, 2011)
V. Mediálna orientácia: heteromediál s častým vykročením mimo obrazovej plochy: vstup do grafického dizajnu (CD obaly, návrhy tričiek), knižné ilustrácie, vytiahnutie figúr z obrazov – 3D print, kreslenie vŕtačkami do plexiskla – lightboxy; nálepková infekcia v uliciach, známy pod prezývkou Otex a owad + kuchársko-kulinárske experimenty…
VI. Rizikové skupiny: recidívne zalesňovanie obrazu minipríbehmi, ilustratívne vyzdobovanie figúrkami, dekoratívne maliarske plochy a expresívne samoúčelné ťahy.
VII. Diagnostický záver: zdravý maliarsky program stabilizovaný, bez výrazných príznakov tuhnutia, plne schopný umeleckého výkonu a ďalšieho napredovania, teda “still fresh and šillerik”.
Správu vypracoval: doktor b.skid
Dôležité upozornenie!!! Táto správa neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, vrátane príloh a dokladov. V prípade etických zábran, ťažkostí, či náhlych nevoľností z textu prosím ihneď kontaktujte svojho kunshistorika alebo kurátora. Množstvo zlých textov dobrú maľbu nezabije...
ERIK ŠILLE - E.S. WIRD HELL
Gabriela Kisová
Krokus Galéria Vás srdečne pozýva na výstavu slovenského výtvarníka Erika Šilleho s názvom „e.s. wird hell“. Šille (*1978 v Rožňave) študoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (ateliér Prof. Ivana Csudaia), kde momentálne pôsobí ako asistent. V roku 2006 sa stal prvým nositeľom Ceny Igora Kalného. Na výstave sa okrem malieb z posledného obdobia predstaví svetelným objektom a 3D-plastikou. Súčasťou inštalácie je aj jeho maľba priamo na stenu galérie.
Názov výstavy „e.s. wird hell“, ktorý vo voľnom preklade znamená, že sa niečo „rozsvetlieva“ alebo jednoducho, že svitá, metaforicky pomenúva Šilleho túžbu dopracovať sa v maľbe čo najbližšie k zdroju svetla. Potom by podľa jeho slov malo byť všetko nielen svetlejšie ale aj lepšie. Zatiaľ čo v nemčine slovo „hell“ znamená „svetlý“, v anglickom preklade pomenúva peklo. Táto slovná hra s protikladmi vystihuje autorovo balancovanie na hranici medzi temnými a jasnými stránkami ľudskej existencie. Pohľad na jeho najnovšie maľby prezrádza, že pomyselná cesta za svetlom bude pravdepodobne zložitá, pretože nebezpečenstvá a nástrahy číhajú na každom kroku.
K Šilleho obrazom je možné sa po formálnej i obsahovej stránke priblížiť prostredníctvom protikladov ako harmónia kompozície vs. chaos ikonografických prvkov, geometria vs. maliarske gesto, či „cukríková“ farebnosť pripomínajúca animované filmy z dielne Disney na jednej strane a vybrujúci pocit neistoty na strane druhej. Jeho maľby sú ale viac ako len súčty spomenutých prvkov a podobne ako gordické uzly fascinujú práve preto, lebo nie je ľahké ich rozuzliť. Každý recipient na to ide úplne inak.
Smiešne postavy a postavičky z jeho obrazov, chlpaté čudá a zamaskované rozprávkové bytosti majú vlastné trápenia a problémy, ktoré pripomínajú tie naše. Ich svet, v ktorom žiaria reklamné štíty a strašia zuby ceriace príšery nie je nášmu svetu taký vzdialený, ako sa možno javí na prvý pohľad. Autor si roky buduje vizuálny jazyk, čerpajúci z animovaného filmu, komiksu, detského kútika a grafického dizajnu, prostredníctvom ktorého dokáže hravo a bez zábran zobrazovať vážne témy, napríklad ohrozenie domova ako idylického ostrova bezpečia (Hope home, 2009) či rituál poslednej rozlúčky (Prezliekol som sa a vaše predstavy došli neskoro, 2008). Na jednej z najnovších malieb (Untitled, 2009) Šille na pozadí nočnej krajiny zobrazil plavbu loďkou. V obraze zaznievajú reminiscencie na tradičný motív a kompozíciu romantizmu a klasickej moderny, no melanchóliu scenérie ponorenej do hmly narúšajú typické šilleovské momenty ako reklamy či elektrický stĺp, ktorého vedenie symbolicky pretína nočnú krajinu. Zdroj svetla je v tomto prípade zdrojom napätia a vytúžený úsvit je ďaleko.
Gabriela Kisová
Erik Šille - Obrazy nového sveta
Peter Michalovič
2008
Už na prvý pohľad je jasné, že tieto obrazy nie sú obrazmi nášho prirodzeného sveta. A ani z neho nepochádzajú. Je to dôsledne utopický svet osídlený podivuhodnými tvormi, pre ktoré ani fantastická zoológia nemá rodové a druhové názvy. Nemajú teda mená a ani ich nepotrebujú, pretože slová sú pre ich život úplne zbytočné. Pokiaľ sa v tomto svete nejaké vyskytnú, treba si všímať len ich tvar, a nie význam. Pohybujú sa výlučne vo vizuálnom svete, v ktorom všetko, čo existuje, existuje len ako viditeľné. Tento svet dokonca nemá ani svoje obrazy, pretože sám je obrazom. Je totiž zrodený z kombinácie línií a farebných plôch, a jeho zákony sa rodia a menia zároveň s každou jeho vývinovou fázou, ktorú predstavuje jednotlivý obraz. Je nepochybné, že tak, ako každý iný svet, i tento má svoje zákony, riadi sa určitým poriadkom, avšak rovnako je nepochybné, že stojí oveľa bližšie k anarchickému chaosu než usporiadanému kozmu. V tomto svete všetko so všetkým môže súvisieť, ale či to naozaj súvisí, závisí od diváka, aký fiktívny príbeh na obraze prečíta. Každý z nich môže byť správny, každý nesprávny, podstatné je jediné: užívať si radosť z vnímania zmyslových foriem.
Maľby jedného vyvoleného
Beáta Jablonská
O novej výstave talentovaného mladého výtvarníka Erika Šilleho
Školu absolvoval len vlani, no už sa radí medzi vyvolených umelcov. Teraz má v Bratislave výstavu Obrazy z nového sveta.
BRATISLAVA. Je zaujímavé sledovať mladých umelcov, keď prichádzajú a obsadzujú scénu. Dnes je to zvlášť vzrušujúce, keď neexistujú žiadne pravidlá, kam sa má súčasné umenie vlastne uberať. Niektorí prídu a sú zrazu všade, druhým to trochu trvá a väčšina prepadne do sivého priemeru. Takto to funguje asi v každom období, odlišné sú len okolnosti, v kulisách, kde sa to všetko odohráva.
Dá sa povedať, že minuloročný absolvent VŠVU v Bratislave Erik Šille patrí do prvej skupiny vyvolených. Je takmer všade, kde má byť, kritike neprekáža a čo je najdôležitejšie, teší sa viditeľnému záujmu svojho publika.
Ak aj spočiatku Šilleho komiksová štylizácia nevyhovovala konvenčným predstavám o tom, ako má obraz vyzerať, tak dnes sa prijíma ako jedna z legitímnych podôb súčasnej maľby. Ale toto nápadné vyčnievanie z tradície domácej maľby, ešte stále rozdeľuje Šilleho divákoch na tých, ktorí vítajú jeho spôsob maľovania, a na tých, pre ktorých je vďačným zdrojom pochybností.
Umelcom už počas školy
Aj napriek nedávnemu ukončeniu školy nepatrí k nováčikom výtvarnej scény. Ešte počas štúdia často vystavoval, takže jej ukončenie nebolo významnou hranicou medzi študentským a profesionálnym životom.
V tom čase bola atmosféra k návratom maľby priaznivá a bolo len na ňom, ako s touto šancou naloží. Navyše, otvorenie nového maliarskeho ateliéru pod vedením Ivana Csudaia na bratislavskej VŠVU, kde sa začalo maľovať na veľké plátno, bolo práve tou príležitosťou, ktorá doviedla mladých umelcov konečne k sebavedomej maľbe. Šille a jeho spolužiaci sa stále vezú na tejto prajnej vlne, aj keď v domácich pomeroch je akákoľvek priazeň vždy relatívnym pojmom.
Hodí sa všetko
Na začiatku sa spôsob Šilleho maľovania vnímal ako paralela k rôznym kultúrnym a subkultúrnych prejavom, čiže niečo z komixu, z grafity, počítačových hier, dizajnu, hudby. I keď sa vtedy zvyklo písať, že súčasné umenie preberá spôsoby počítačového, reklamného a mediálneho jazyka, maľba sa im statočne vyhýbala.
A práve Šilleho nezaťaženosť „umením“ a otvorenosť voči mimo umeleckým impulzom, ho pomaly posúvali za modelový príklad aktuálnej, ale pritom stále tradičnej maľby. Ako sám povedal: „Je to zvedavosť, či dokážem maľbou reagovať na to, čo sa okolo mňa deje. Lebo jazyk a technológia maľby sa mení, takže vôbec nemusí pôsobiť archaicky.“
Veľa krvi, veľa lásky
Divák, ktorý sa podvolí tomuto „nearchaickému“ spôsobu, pochopí, že tento fantastický svet sa stáva priestorom príbehu a rozprávania. Šille sa bráni „byť len vizuálnym autorom, na ktorého sa idú pozrieť len pre osobitý rukopis“. Jeho obrazy sú skladačkou komentárov k tomu ,čo sa deje okolo a pravdepodobne aj k tomu, čo sa deje v ňom. A práve animovanie príbehov prostredníctvom komiksovej formy mu do obrazu dovolí vložiť širokú škálu emócií. Bez trápnosti prázdneho gesta môže byť zároveň drsným a krutým, ale aj patetickým a nežným.
Ak donedávna bolo Šilleho spojenie s komiksovou a grafity estetikou príjemným oživením klasickej maľby, tak dnes sa už od neho očakáva viac. Asi o tom vie, lebo v najnovších maľbách poslednej výstavy je táto „linka“ len jednou z viacerých obrazotvorných vrstiev.
Subkultúrna scéna je mu len pozadím k jeho reálnej existencii v profi umeleckom svete. A ten určite funguje v iných súvislostiach a s inými pravidlami.
10. 4. 2008 | Beáta Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
Dr. Vladimír Beskid
Na prvý pohľad čitateľné mnohé vplyvy a prvky súčasného sveta ako sú komixy, počítačové hry, animované filmy, internet, street style, podfarbené ešte riadnou dávkou hudby (electronic body music, industrial, minimal, techno, noise music atď.), dokáže diplomant brilantne pretaviť do maliarskej reči a zostať na pôde obrazovej kultúry závesného obrazu.
Východiskovým bodom jeho maliarskeho uvažovania je zadefinovanie urbánneho výrezu, mestského fragmentu, prepojenej architektúrnej a sociálnej štruktúry. Nejde však o ilustratívne výseky mestskej aglomerácie s dominantným príbehom jednej postavy, ale o imaginárne konštruované mestské celky s prerastaním mnohých spoločenských „hraničných polí“, komunikačných a kanalizačných prípojok a rozohraných mikropríbehov. Základnou materskou doskou spomí-naných malieb sú urbanistické konštrukcie, až vojensky poriadok pevných architektonických blokov dokonalého „nového krásneho“ sveta, umocnený dyna-mickým perspektívnym diagonálnym umiestnením vo formáte obrazu.
Na obrazoch sa objavujú uličné fronty, mosty, kanalizácie, plynové potrubia, tok regulovaných riek. Ďalej drobné postavičky a symboly (napr. srnka bez hlavy, znak McDonald´s), ktoré v polohe plastických hračiek, figúrok sú skôr stratené, odcudzene a bezradné, rozhodené na ploche obrazu v dokonale plastickom svete.
Tejto racionálnej štruktúre mesta Šille priraďuje čisté veľké plochy, umiernené vo výraze a prevedení, ktoré podporujú istú artikulovanú strohosť a homogénnu strojovosť prostredia. Na druhej strane do obrazu zrazu vstupujú nespútané expresívne plochy a škvrny, nabúravajúce perfektnú zostavu svojou živelnosťou, emotívnosťou, prítomnosťou maliarskeho rukopisu. Nevieme presne o akú ikonografiu ide – sú to výbuchy, ohne, záplavy, bubliny, mračná, škvrny, zatekanie farby? V každom prípade ide o jasné „znečistenie“, barbarský vpád niečoho nevypočítateľného, premenlivého, prirodzene tekutého do stroho vykalkulovaného maliarskeho vzorca.
Tento moment považujem za najväčšmi zraniteľne miesto Šilleho spôsobu práce – odhadnúť správnu dávku tohto živelného prvku, aby podporovala obrazové napätie a neskĺzla do ekvilibristiky striekancov, farebných jazykov s posunom k dekoratívnemu vyzneniu.
Uvedený obrazový dialóg poriadku a chaosu, čistoty a zavírenia, očarenia a znechutenia je skvele podporený atakujúcou „pudingovou“ farebnosťou, ktorá sa prelieva v oboch polohách , raz zámerne agresívna, signálna, inokedy tlmená a zamatová. V prípade Šilleho určite ide o hľadanie a nastoľovanie vlastného výtvarného jazyka, o naformátovanie elektrizujúcej vizuality súčasnosti v maliar-skom kóde.
Dr. Vladimír Beskid
Trnava 7.6. 2006
Diana Majdáková
2006
Erik Šille (1978) je absolventom odboru maľby u prof. Ivan Csudaia (4. ateliér) a v súčasnosti doktorandom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Jeho tvorba sa koncentruje na maľbu, digitálnu grafiku, kresbu, ilustráciu a komix, streetartové realizácie a inštalácie. Šilleho maliarsky program je založený na reflexii súčasnosti s jej špecifickým vizuálom a novodobými fenoménmi konzumu, globalizácie, informačného boomu a extrémnej komercionalizácie. Jeho prístup je však odľahčený - kritizuje bez moralizovania, so svojským zmyslom pre humor, iróniu a nadsázku. Celkom prirodzene spracováva svet okolo seba, jednotlivé prvky našej vizuálnej (ne)kultúry - presaturovanú farebnosť, zjednodušovanie tvarov, stieranie rozdielov, absurdnosť a brutalitu, vyprázdnenosť notoricky známych znakov a značiek. Plošnosť a čistota línií a farieb reagujú na počítačovú a komixovú estetiku, čo je jedna z hlavných vonkajších charakteristík Šilleho maľby, pre ktorú je počítačom generovaný obraz prenesený do tohto média emblematický.
Diana Majdáková
(Autorka je výtvarná teoretička)
Noro Lacko
Výtvarná, vizuálna fascinácia Erika Šilleho čerpá energiu zo zdrojov, ktoré nie sú tak celkom bežné pre médium maľby. Erik Šille si rafinovane privlasňuje objekty, témy a postupy priemyselného dizajnu. Na jeho plátnach bez veľkých problémov rozoznávame prvky, ktoré sú vlastné vizualite konzumu: od grafického dizajnu obalov spotrebných tovarov, cez ikonografiu reklamného a zábavného priemyslu až po dizajn sériovo vyrábaných plastických predmetov, zvyčajne hračiek. Šille do média maľby premiestňuje techniky kresby a kompozície comixu, návodov na použitie a počítačovej grafiky. Komponuje fragmenty mikropríbehov postavičiek - plastických hračiek. Necháva ich zaujať postoj k nejakej životnej situácii.
Svet priemyselného dizajnu a ikonografia reklamných médií nie je len zdrojom zobrazovaných objektov ale predovšetkým zdrojom postupu zobrazovania.
Technika akrylu nanášaného na plátno v hladkých jednoliatych a čistých plochách, pri ktorej sa strácajú akékoľvek známky a stopy ťahu štetca, skrýva (a na inej úrovni aj odhaľuje) individuálny rukopis až na hranicu popretia živej, telesnej prítomnosti maliarovej ruky. Strojenosť a sériovosť neposkytuje anonymitu len figúram postavičkám, ale aj maliarovi samotnému.
Alebo presnejšie poskytovala by, keby sa udalosti na Šilleho maľbách neskladali do celkom iných príbehov. Slovíčko „ale“ je známka zápletky a zápletka je motorom príbehov. Aké sú teda príbehy, na ktoré sa nás núti dívať rozprávač Šille.
Som presvedčený, že základným príbehom, ktorý je zreteľne postrehnuteľný na Erikových maľbách je príbeh fascinácie. Vizuálnej fascinácie predovšetkým, ale vizuálnej fascinácie tak silnej, že veľmi rýchlo prestupuje prah politického a etického, čím sa Šilleho maľba stáva v dobrom zmysle slova angažovanou.
Zápletka, ktorú sa pokúšame spoločne postrehnúť je zápletkou fascinácie samotnej. Už sme spomínali, že Šille čerpá energiu zo zdrojov priemyselného dizajnu. Je to fascinácia, ktorá má ako každá fascinácia štruktúru zloženú z dvoch protikladných afektov. Na jednej strane stojí priťahovanie, zvádzanie, až očarenie a na tej druhej je znechutenie, odpudzovanie a pocit nepatričnosti.
Postavičky na Šilleho maľbách sa ocitajú v situáciách, ktoré sú takmer protikladné čistému a dokonalému svetu, z ktorého boli vytrhnuté. Sú to situácie prinajmenšom chybné ak nie patologické, a ich nepatričnosť je znásobovaná nezvládnutím danej situácie. Čistota a prísne, stroho kalkulovaná dokonalosť plastických strojených mikropríbehov je v silnom kontraste so živelným znečistením kompozície plochami škvŕn a fľakov, ktoré sú záznamom náhody, expresie a priamej emotívnej prítomnosti maliarovej ruky.
Príbeh tohoto vizuálneho paradoxu, je príbehom agresivity dokonalého a čistého sveta, jeho násilnosti a sily jeho zvádzania. Je to príbeh sveta, ktorý nás chce očariť svojou perfekcionistickou cizelovanosťou, sériovosťou, masovou dostupnosťou a útulnosťou, spoliehajúc sa pri tom, že si nikto nevšimne chybu, ktorá je súčasťou výrobného procesu, a ktorá k nemu neodmysliteľne patrí.
Myslím si, že prítomnosť takejto výrobnej chyby, škrabanca na dokonale vyhladenej ploche, poruchy zdanlivo bezchybnej štruktúry je zdrojom veľmi silne prežívaného pocitu irónie, ktorý na nás nalieha, irónie malieb malieb Erika Šilleho.
Noro Lacko
2006